Proroctvo o Camparme

 
 

p. Ricardo Argañaraz

Text proroctva

Svetlo prežiari tvoju temnotu,
noc ustupuje dňu
a moja sláva sa rozžiari.
Ty, svetlo mojej slávy, musíš zažiariť;
ty, slovom mojich úst, musíš byť;
ty, čin mojej lásky, musíš konať.
Tvoj smäd po konaní, tvoj hlad po bytí,
Ja, Pán, poznám.

Camparmò bude mojim Domom modlitby:
miestom, kde budú bývať mne zasvätení a moji núdzni.
Dom jednoty a obrátenia,
v ktorom sa rozžiari láska môjho vzkriesenia.
Camparmo, znak jednoty, svätosti, slávy.
Camparmo, miesto môjho prebývania.
Odtiaľ vytryskne nové povolanie, nová evanjelizácia.
Camparmo, znak obrátenia a vernosti Bohu.

Všetci tí, ktorých vám Ja, Pán, pošlem,
budú Mnou vyvolení, lebo ja som ich chcel,
aby boli milovaní a sýtení tebou, mojím sluhom;
Ja, Pán a Boh, mám s nimi plán a chcem ich formovať
podľa mojej vôle a pre moje slávne dielo.

Ty budeš pastierom úbohých a zasvätených.
Nik z vás sa nestratí,
pretože vás veľmi milujem.
Všetko bude zavŕšené a navždy ma oslávite.

Nech sú vaše ruky stále obrátené ku Mne,
aby boli požehnané pre dielo, ktoré máte dokonať.

Neboj sa, hovorím k tebe v srdci.

Biella, 25. augusta 1978

Úvod

Historický aspekt

Boli to dva postoje, ktoré poznačili môj život, a ktoré boli vždy prítomné v mojom srdci: spaľujúca túžba po priateľstve a silná inklinácia k modlitbe. Keď sa obzriem vo svojich 79 rokoch, tak vidím, že tieto veci, na ktoré som bol veľmi citlivý a vnímavý, usporiadali celý môj osobný život a moje vzťahy. Môžem povedať, že už ako chlapec som bol zviazaný putom priateľstva s mnohými bratmi a sestrami a odkedy som stretol Pána Ježiša, nikdy som nezanechal svoju modlitbu, je to 61 rokov každodennej modlitby.

Práve do takejto štruktúry mojej osobnosti, je včlenené založenie Koinonie Ján Krstiteľ a teda aj proroctvo, ktoré nazývame Proroctvo o Camparme.

Hneď po vyliatí Ducha svätého, ktoré sa udialo 4. mája 1975 v Ronchi di Villafranca, v Padovskej diecéze, som v sebe vnímal veľmi silnú vôľu založiť komunitu, ktorá by bola úplne sústredená na modlitbu. Keď hovorím „úplne sústredená“ myslím tým, že podstatná časť času by bola zasvätená modlitbe tak, ako to bolo svojho času v kláštoroch, kde 24 hodín dňa bolo rovnomerne rozdelených na 8 hodín modlitby, 8 hodín práce a 8 hodín odpočinku. Z tohto jasne vidíme, že čas na modlitbu jednoznačne prevyšoval čas na ďalšie dve fázy dňa, ktoré zahŕňali aj iné služby a nevyhnutné povinnosti spojené so zabezpečením a s chodom normálneho života.

Po vyliatí Ducha svätého som vo svojom srdci vnímal jemné a zároveň naliehavé slová: „Vyjdi na púšť a tam ti budem hovoriť“. Podriadil som toto vnuknutie bratom, s ktorými som žil a zdieľal komunitný život. Odpoveď bola jednotná: „áno, tento hlas pochádza od Pána, musíš ho nasledovať“.

So súhlasom svojich bratov z kňazského bratstva som sa rozhodol stráviť dva mesiace na púšti, tak ako som to urobil, keď som vo veku 18 rokov stretol Pána Ježiša. Utiahol som sa na vrchol Palon v pohorí Pasubio v malých Dolomitoch do domčeka blízko kostolíka zasväteného mŕtvym vojakom z 1. svetovej vojny. 4. júla 1975 sa začala moja púšť, prvé dva týždne som strávil v úplnom pôste len o vode. Pán mi daroval svetlo ohľadom budúcej komunity a jasne prehováral v mojom srdci: „dám ti miesto na ľavej strane týchto údolí, tam budeš žiť s bratmi, a nie sú to tí, s ktorými žiješ dnes“. V súlade s týmito slovami som dostal aj obraz dvoch ciest, ktoré vystupovali a zostupovali z vrchu: jedna bola temná, po nej vystupovali ľudia s chorobami každého druhu. Druhá cesta bola žiarivá, bolo na nej vidieť ľudí, ktorí zostupovali a boli úplne uzdravení a radostní.

Následne, 19. septembra 1975 som prišiel do Camparma, v okrese Valli del Pasubio, v diecéze Vicenza, ktoré sa nachádza presne naľavo od vrchu Palon, tak ako mi to Pán vopred oznámil. Camparmò sa stalo miestom budúcej Koinonie Ján Krstiteľ. 2. apríla 1976, spolu s mladým Sandrom Bocchinom, sme začali obývať osadu Camparmò, ktorá už od roku 1902 bola opustená a v rokoch 1914-18 sa tu nachádzali kasárne talianskej jednotky, ktorá bránila hranicu na vrchu Pasubio. Počínajúc 2. aprílom 76´, za pomoci vynikajúceho miestneho murára, som začal opravovať zrúcané domy osady.

24. júna 1978, sestra Antonietta Salvan, patriaca do Obnovy v Duchu svätom v Cossato, v diecéze Biella, dostala proroctvo, ktoré sa týkalo mojej osoby a bolo určené predstavenému kňazského bratstva, ktorého členom som ešte stále bol. Toto proroctvo v podstate hovorilo: „Nechajte slobodné Ricardove nohy, aby šiel do Camparma, toto miesto som ja požehnal“. Ja som Antoniettu nepoznal. Až neskôr, keď som mal možnosť sa s ňou stretnúť, mi povedala, že už od 1976, na Pánov príkaz, sa modlí za kňaza, ktorého ona identifikovala v osobe o. Ricarda. Tým kňazom som bol ja.

Toto je prvé proroctvo, ktoré Pán dal Antoniette pre Camparmò. Druhé proroctvo prišlo o dva mesiace neskôr, presne 25. augusta 1978 a je to proroctvo, ktoré v sebe nesie program Camparma, ono spustilo začiatok komunitnej skúsenosti Camparma a celej komunity Koinonie Ján Krstiteľ.

Toto je historicko-geografický kontext, v ktorom nám bolo od Pána darované proroctvo. Teraz ho budem komentovať vo svetle svojej skúsenosti a skúsenosti celej koinonie po 35 rokoch od založenia Camparma.

Opis proroctva

Proroctvo prekypuje pojmami. Po prvom prečítaní je ťažké pochopiť ho v jeho plnosti. Vyžaduje pochopenie, ktoré pochádza z viery a z historickej skúsenosti, nie len z osobnej, ale aj z historických udalostí v Cirkvi. Je to proroctvo, ktoré vzišlo niečo po 10 rokoch od ukončenia Druhého Vatikánskeho koncilu. Preto je potrebné prehlásiť so silným prízvukom, že je to proroctvo prekypujúce nie len „biblickými“ pojmami, ale „biblickými vo svetle Druhého Vatikánskeho koncilu“.

Navrhujem rozdelenie proroctva, ktoré následne rozviniem do detailov:

1. prvá časť, ktorá je kompletne venovaná osobe zakladateľa, teda mojej osobe;
2. druhá časť hovorí čo je Camparmò, čiže koinonia;
3. tretia časť ukazuje kto je povolaný byť členom Ján Krstiteľ;
4. štvrtá časť opisuje úlohu pastiera;
5. piata časť sa týka životného štýlu člena koinonie;
6. a konečne, záver sa týka opätovne mojej osoby nakoľko zakladateľa.

V prvej časti proroctvo ohlasuje čo Pán bude konať v mojom srdci a v mojom živote, hovorí veľmi presne: „Ricardo”.

V druhej časti je opísané čím koinonia vo svojich rôznych organických častiach (oázy, reality, rodinné spoločenstvá, domy modlitby) má byť. Potvrdzuje sa identita Camparma ako domu modlitby, ktorý žiari Pánovým vzkriesením, a je znakom Jeho prítomnosti na tejto zemi. Z domu modlitby a zo znaku Jeho prítomnosti bude prúdiť nové povolanie a nová evanjelizácia.

V tretej časti sa potvrdzuje špecifickosť členov koinonie, zdôrazňuje sa, že sú poslaní Pánom, lebo On ich vybral a On ich chce, aby ich koinonia formovala na realizáciu Jeho „slávneho diela“.

Vo štvrtej časti proroctvo potvrdzuje Boží zámer, aby som bol znakom nového pastiera.

V piatej a poslednej časti proroctvo zveruje členom koinonie úlohu, mať ruky stále obrátené smerom k Nemu, aby sme prijali požehnanie a tak mohli uskutočňovať novú evanjelizáciu skrze nové povolanie.

Proroctvo končí prikazujúc mi, aby som šiel do exilu, z ktorého, až raz budem očistený, ma Pán nanovo povolá späť do Camparma. A končí sa prísľubom: „ Neboj sa, ja ti hovorím v srdci“.

1. Zakladateľ

Proroctvo potvrdzuje, že Duch svätý, skrze svoje svetlo, spôsobí, že zmiznú temnoty z môjho srdca a zo životných okolností, ktoré ma obklopovali. Temnoty nepoukazujú ani tak na situáciu hriechu, ale skôr na nedostatok svetla a nedostatok poznania ohľadom diela, ktoré Pán chcel vykonať cezo mňa. A je to tak, vo svetle 36 rokov proroctva teraz rozumiem, že temnoty zodpovedali nedostatku rozlíšenia a pochopenia Jeho diela, projektu, vízie, ktorú mi Pán dal skrze proroctvo. Postupne, pomaly a po troške cez rôzne udalosti, ktoré sa stali, Pán prežiaril tieto temnoty. Toto postupné chápanie je veľmi dobre vyjadrené použitím slovesného tvaru, gerundia: „noc prenecháva miesto dňu a moja sláva žiari“. To znamená, že noc prechádza, končí sa, pretože slnko Božej slávy spôsobuje, že deň je plný žiary. A preto mi Pán prikazuje, že ja mám žiariť, že ja mám byť, že ja mám konať. Takže som pozvaný žiariť, prijímajúc do svojho života Jeho slávu, ktorá nie je ničím iným ako realizáciou Jeho vôle. Som pozvaný byť hlásateľom Jeho slova a tieto pozvania majú byť uskutočňované s láskou, ktorá je hrdinsky prežívaná.

Takto sa končí táto prvá časť venovaná mne, kde Pán potvrdzuje, že ma pozná, a že On pozná aj môj „smäd po konaní“ aj môj „hlad po bytí“. Presne tak, ako o tom hovorí žalm: „ Pane, ty ma poznáš a vieš o mne všetko“ (Ž 139,1).

Celá prvá časť ponúka duchovnosť, nie len pre toho, kto jedného dňa bude pastierom, ale pre každého člena Koinonie Ján Krstiteľ. Je zdôraznený jeden aspekt, ktorý sa netýka tak askézy života vlastného kresťanovi, ako skôr mystiky: človek nie je „movens“, ale „mota“, to znamená, že človek sa nehýbe sám od seba, ale je hýbaný Duchom skrze jeho dary.

Táto duchovnosť podčiarkuje, že je to Pán, ktorý realizuje v nás svoje dielo premeny celého nášho bytia v ozajstnom mystickom živote. Tento mystický život vedie ku konkretizácii našej podobnosti s Kristom Pánom a je chápaný ako veľmi intenzívna jednota s Otcom, pod vplyvom darov Ducha svätého, ktoré prinášajú chutné ovocie a blahoslavenstvá a tie sú predzvesťou života, ktorý nás očakáva v raji. Táto mystická cesta, či už jednotlivého člena, alebo celej komunity, sa žije vo zväzku hrdinskej lásky, v priateľstve, ktoré nás vovádza do skutočného stotožnenia sa s Pánom Ježišom, ktorý nás ženie dať život pre Pána a pre bratov a sestry, tak ako to urobil sám Ježiš.

Neprijali sme ducha otroctva, ale ducha synovstva (por. Rim 8, 15), ktorý spôsobuje, že voláme: žijem, ale nie som to ja, kto žije, ale Kristus žije vo mne“ (Gal 2,20).