Advent 2020

Panoráma z vyvýšeniny v Jerichu s výhľadom na miesto, kde Ján krstil, oproti hore Nebo
 
 
Panoráma z vyvýšeniny v Jerichu s výhľadom na miesto, kde Ján krstil, oproti hore Nebo

Všetkým bratom a sestrám z Oáz – Realít
Koinonie Ján Krstiteľ

Kristus vstal z mŕtvych!

Milá sestra a milý brat,

začiatok Lukášovho evanjelia hovorí o prorockej službe Jána Krstiteľa a zvlášť o jeho posolstve, ktoré určite nebolo priťahujúce: „Hadie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť nastávajúcemu hnevu?“ (Lk 3, 7). Predstavte si, ak by sme aj my, ako dnešný Ján Krstiteľ, vyšli do ulíc s posolstvom tohto typu, do dnešnej atmosféry utrpenia a neistoty; aj bez Covid-19 by nás lynčovali a ani by sme im to nemohli mať za zlé. Dnešnú spoločnosť nemôžeme porovnávať s izraelskou spoločnosťou prvého storočia, môžeme si však byť istí, že to ani súčasníkom Jána Krstiteľa nebolo príjemné, keď boli verejne napomínaní. Zostáva nám preto zistiť, čo bolo základným dôvodom, ktorý hnal zástup k tomu, aby nielen počúval Jánove výčitky, ale dokonca ho prosil o svetlo: „Čo teda máme robiť?“ (Lk 3, 10). Tajomstvo, prečo bol ľud natoľko otvorený a poddajný, nájdeme o niekoľko veršov ďalej: „Ľud žil v očakávaní“ (Lk 3, 15). Práve „očakávanie“ robí naše srdce ochotným k zmene. To je tiež príznačné pre liturgické obdobie adventu, počas ktorého sme volaní pestovať v sebe horlivú túžbu po Pánovom príchode.

Prorocký ráz našej komunity nás už od jej zrodu ženie k nádeji a prekročeniu hraníc prítomnosti. Je to sám Pán, ktorý nás vedie skrze svoje prísľuby a tiež nám určuje kroky na tejto ceste, pretože chce, aby sme záviseli na ňom. Avšak v posledných rokoch je možné v našej spoločnosti a v samotnej Cirkvi vnímať určitú skleslosť v tom, že upadá význam inštitúcií a stabilných priateľských záväzkov, ako sú manželstvo a zasvätený život, čo je spôsobené nedostatkom dôvery v budúcnosť. Táto nedôvera zasahuje aj nás. Je ako závoj, ktorý nám zakrýva výhľad a nedovolí nám hľadieť na „myšlienky pokoja a nie súženia“, ktoré s nami má Pán, a na jeho prísľub „dám vám budúcnosť a nádej“ (por. Jer 29, 11). To nás vedie k tomu, že pozeráme viac na seba ako na neho. Niekedy sa takmer zdá, že Božie prísľuby sú na tejto Zemi nedosiahnuteľné a že nás čakajú až v raji. Keď sa pozrieme aj na našu komunitu, tak odchod niektorých bratov a sestier, ktorí boli s nami zviazaní večnými záväzkami, dáva za pravdu tomu, čo bolo povedané vyššie, a bohužiaľ istým spôsobom prispel k prehĺbeniu pochybností a skleslosti.

A preto, bez toho, aby bolo nutné vymenovávať, kto za to nesie aký diel zodpovednosti, s vedomím, že Pán nás žiarlivo miluje a volá nás k svätosti, je na nás všetkých, aby sme urobili skok zrelosti a položili si otázku: Čo môžem ja urobiť pre komunitu? Čo odo mňa očakáva Pán?

Myslím si, že sa nemýlim, keď si predstavujem Ježišov hlas, ako odpovedá: „Dôveruj naďalej vo mňa a v bratov a sestry, ktorých máš vedľa seba, neklesaj na mysli, ale maj svoj zrak upretý na mňa a na moje prísľuby.“

Práve bezpodmienečná dôvera v Boha prísľubov nám umožňuje duchovne rásť a zostať mu verní v komunite, pretože tak si stále lepšie uvedomujeme, že „zázrak“ spoločenstva nezávisí na nás, na našej šikovnosti, ani na našich schopnostiach, ale je to dar zhora a prebýva v srdciach pokorných, ktorí dokážu pozerať na brvno vo vlastnom oku a nie na triesku v oku brata; tých, ktorí sa zriekajú logiky obviňovania a vydierania, a nakoniec, tých, ktorí v bratovi, ktorého majú po svojom boku, vidia aj s jeho nedokonalosťami sviatostnú prítomnosť Ježiša práve tak, ako nás to učil Majster: „bol som nahý a priodeli ste ma (…), bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“ (Mt 25, 36).

Milá sestra, milý brat, je pravda, že dnešné zmýšľanie sa veľmi líši od zmýšľania za doby Jána Krstiteľa, ale je tiež pravda, že človek ako Božie stvorenie povolané k dôvernému synovskému vzťahu s Otcom, nosí v sebe niektoré postoje, a tie môžu okolnosti alebo prevládajúce myšlienkové prúdy posilniť alebo zmierniť, ale nie eliminovať; jedným z nich je dôvera! Nenechajme sa preto okradnúť o dôveru, ona ako jediná dokáže roznietiť nádej a vzbudiť horlivú túžbu po Ježišovom príchode. Ten, kto nám dal prísľuby, je verný, a to až tak, že nám dal ako dar svojho jednorodeného Syna. Blížiace sa sviatky Vianoc vyzývajú každú formu rutiny a nabádajú racionálne myslenie človeka, aby sa vzdalo „chvejúcemu sa“ srdcu Otca, ktorý sa vždy a rôznymi spôsobmi túžobne snaží priblížiť ku každému z nás.

V tomto čase očakávania ťa preto pozývam, aby si viac investoval do modlitby a pripomínal Pánovi prísľuby, ktoré Ti dal, a ktoré dal nám ako komunite, a zvlášť ten, ktorý nám bol daný skrze našu sestru Elu Wróbel počas medzinárodného seminára v júli 2018.

„Koinonia, prvýkrát som ťa navštívil, keď som ťa tvárnil vo svojom lone podľa svojej vízie, podľa svojho plánu. Moje druhé navštívenie nastalo pri tvojom rozšírení sa do celého sveta. Teraz ťa čaká moje tretie navštívenie. Musíš bdieť ako strážca na svojich hradbách a hľadieť do diaľky, pretože sa ťa chystám navštíviť, môj príchod bude náhly, nečakaný.“

Ela následne okomentovala toto slovo takto: „Musíme strážiť to, čo nám Pán už dal, pretože nepriateľ nás chce rozdeliť a oslabiť. To, čo príde, bude skutočne veľkolepé; Pánovo navštívenie bude silné, odlišné od dvoch predchádzajúcich a naplní nás veľkou radosťou.“

S istotou, že nás Pán nesklame, ťa srdečne pozdravujem a prajem ti živé očakávanie a radostné Vianoce.

Tiberias, 26. november 2020

o. Giuseppe De Nardi
generálny pastier